Valle di Rezzalo, passo dell´Alpe a takmer Gavia

Sfazú (1622m) - passo Val Viola (MTB varianta 2455m) - Alpe Campo (1900m) - passo Verva (2301m.) - Grosio (655m) - Le Prese - Vale dí Rézzalo - passo Dell´Alpe (2461m) - Bormio (1217m.) - Val di Dentro - Val Viola - passo Val Viola - Val di Campo - Sfazú

Ráno krátko po ôsmej štartujem od auta zaparkovaného na parkovisku Sfazú nachádzajúceho sa medzi passom Bernina a Poschiavom. Pri stúpaní do passo Val Viola si spomínam na všetky tie razy ktoré som tu už pri rôznach príležitostiech bol, sám ale aj so spoločnosťou. Kto by si to bol pri tej prvej objavnej návšteve kedysi pomyslel. Teraz na karbónovom hardtaily s najľahším prevodom 32x50 takmer všetko vychádzam v sedle.

Prvé stúpanie mám za sebou a zjazdujem na taliansku stranu do Val Violy. Odbočujem už v lese doprava smer stúpanie na passo Verva. Raz som už ním kedysi šiel. Viem, čo ma čaká. Štrková cesta a v hornej časti už aj ťažšie zerodované úseky. Ale v pohode všetko v sedle.

V sedle zamierim pohľad smer Cima Piazzi. Pofotím a zjazdujem do Val Grosiny. Tentoraz idem dole priamo dolinou. Veľmi dlhý zjazd. Šotolinu strieda asfalt. Je to taký zemepisný výlet, Otvárajú sa mi neustále nové výhľady a ja sa môžem obzerať len tak aby som zjazdoval čo najbezpečnejšie. Takmer 1800 výškových metrov zjazdu zakončujem v Grosiu. Krásne starobylé mesto tentoraz moc neobdivujem. Ľudia sa tu prechádzajú v rúškach... väčšinou... a ja nemám moc času kochať sa pamiatkami.

V doline sa napojím na cyklotrasu vedúcu celou Valtellinou. Nie je to môj prvý úsek tejto cyklomagistrály ale som otrasený zas a znova... tento cyklochodník totiž vykazuje známky staroby, nie že by bol poškodený ale bol zrejme vybudovaný už dávno... zatiaľ čo u nás na slovensku zatiaľ ešte len prebieha dabata na tému výstavby podobných trás... a samozrejme sa zisťuje koľko by to veľa stálo... nuž škoda reči.

Dolinou obdivujem neustále meniace sa výhľady. Po zjazde z vysokých hôr tu cítiť vône stredomoria... S úžasom obzerám obrovské budovy komplexu nemocnice v Sondale. Hm a to sa nachádzam len v takej obyčajnej doline v Taliansku. Človeka by hneď prešli nejaké pokusy byť pyšný napríklad na stavby vo Vyšných Hágoch... ;)

Le Prese a šípka s tabuľkou ma neomylne navádza na začiatok stúpania do Valle di Rezzola. O tejto doline mi rozprával kolega Talian v Rosegu. Posedel som pár večerov nad mapou a som konečne tu. Čaká ma zrejme najdlhšie súvislé stúpanie aké som kedy v živote išiel... Z Grosia až do sedla DellÁlpe je to cca 1800 výškových metrov. Najprv krásne a strmé asfaltové serpentíny. Neskôr betónová a kamenná cesta s priemerným 18% stúpaním a v závere už šotolina prechádzajúca do turistického chodníka prekopaného do kvalitného bajkového trailu. Som rád, že som touto dolinou šlapal hore aj keď ísť ňou dole by tiež nemusel byť zlý nápad. Cestou hore si ju ale človek lepšie obzrie a obzerať veru bolo čo...

 Passo Dell´Alpe je pre mňa novinkou z dnešných sediel. Zjazdujem krásnym a ťažkým singlom až po asfaltovú cestu vedúcu na passo Gavia. Ťažké rozhodovanie. Času ubúda. Šlapem ale smer Gavia. Už mi veľa nechýba keď odrazu ten známy pocit. Zadné koleso sa správa nejak čudne - defekt. Kurnik ako to je možné? Veď som si dával taký pozor. Tlak v kolesách som mal oveľa väčší ako by bolo do terénu vhodné ale zas tie asfaltové úseky tam sa mi to oplatilo a defekt som fakt nemal prečo dostať. Zastavím a pozriem na plášť: klinec jak hovado....

Rozhodujem sa okamžite: vymením dušu a otáčam. Zjazdujem smer Bormio. Gavia sa dnes nekoná. Ešte nikdy som nebol hore. Do Bormia už idem po asfaltke. Prefrčím cez mesto. Odolám lákaniu zmrzlinárov. V drese mám ešte energetických výrobkov dosť a nebudem ich predsa voziť naspäť ;)

Val di Dentro. Fotím výzdobu ku očakávanému Giru. Dotankujem vodu v jednom z množstva prameňov popri ceste. Ozaj sa tu dá nabrať voda na každom kroku... také niečo u nás na Slovensku asi nebude nikdy... Asfaltujem smer Livigno. Oproti mne kolóna áut vracajúcich sa z výletu. Stoja v kolóne. Nuž pekný výlet... ale nie pre mňa, takto sedieť v aute...

Konečne odbočka. Už začínam mať celkom dosť. Dávam si moje obľúbené Mojito od Powerbaru. Plní to účel. Čaká ma ešte dlhý výšlap dolinou. Prechádzam okolo odbočky kde som odbočil ráno... 

Vďaka ľahkému prevodu vychádzam až do sedla v sedle :). Jemný dážď a hustá hmla. Nevadí. Zjazdujem opatrne. Nechcem ďalší defekt. Zjazd je to ale krásny aj na cca desiaty krát. Šotolina, tu už to púšťam rýchlo. Dávam ale pozor v neprehľadných zákrutách. Viem, že tu jazdia autá.

Sfazú, auto, koniec, paráda. Ani som nešiel do kolien. Do tmy ešte dobrá hodina a mal som so sebou pre istotu aj svetlo... 

Celé mi to trvalo 12 hodín z toho takmer 11 hodín som bol v pohybe. Zvyšok bolo tankovanie vody, fotenie a samozrejme výmena duše... Taký zemepisný výlet. Videl som veľa...

4493 výškových metrov mi hovoria Corosy... hmm toľko som ešte počas alpskej túry na bajku nikdy nešiel...

Martin Bartoň