Skialp Val Forno: Cima di Rosso 3365m.

Švajčiarsko, Horný Engadin, Maloja a skialpová Val Forno,15.3.2024

V závere náročnej sezóny sa mi konečne podarilo s lyžami podniknúť výpad do Val Forno. Predošlé dve zimy kôli zlej snehovej situácii bola chata v doline zatvorená a tak som sa o to ani nepokúšal. V doline som bol s lyžami vlastne doteraz iba raz. Spolu so Slávkou sme vtedy prespali na chate a urobili pekný okruh cez sedlá (čl. dole)

Ako zvyknem spomínať v mojich letných článkoch, táto dolina to je pre mňa taká malá Kanada, keď som tu tak už nikam inam nepotrebujem ísť... Čo sa týka zimy tak som tušil, že to v dobrých podmienkach bude asi tiež tak, len to čakanie na podmienky bolo dlhé...

Ráno vyrážam z bezplatného parkoviska pri Maloji a stretávam na ňom niekoľko skupiniek chystajúcich sa mojím smerom. Všetci budú spať na chate, len málo ľudí tu podniká štýlom auto kopec auto. Slnko zatieňuje tenká oblačnosť ktorá sa má poobede rozplynúť. Na chatu prichádzam za niečo málo cez 2:30 hod. Beat sa práve vrátil z rannej túry s jedným zo svojho tímu a rovno ma zavolá na obed. Vonku je zamračené, viditeľnosť nič moc a takéto pozvania sa aj tak neodmietajú ;)

Po pekných a dôležitých spoločenských aktivitách (s chatárom Beatom sa nám konečne túto zimu podarili dva pekné dni na lyžiach) sa rozlúčim a výjdem vonku pred chatu, že čo s načatým dňom...

Je stále pod mrakom a to znamená v týchto snehových podmienkach nepríjemnú difúzku a zlú viditeľnosť. Do diaľky vidíte lepšie ako dva metre pred seba...

Vyrážam z chaty. Najprv zjad na ľadovec, nalepím pásy a potom šlapem smerom do doliny medzi dva štíty Monte Rosso a jeho väčšieho brata Cimu di Rosso. Vtom zbadám ľudí lyžujúcich spoza Cima di Rosso, mieria popri mne dole a je mi jasné, že v týchto podmienkach boli na vrchole. Rozhodujem sa rýchlo, skúsim to, stopa bude a to je hlavné!

Viem čo ma čaká, mám za sebou jeden jesenný neúspešný pokus o vrchol v teniskách, čerstvom snehu a takej kadejakej podmienke. Tiež som vtedy z chaty vyrazil až poobede. (čl. dole)

Trošku sa javí problém stopa... pri výstupe popri lyžiarskych stopách, ktoré tu nechala skupinka skialpinistov totiž nenachádzam stopu výstupovú a tak ma napredovanie stojí viac síl ako by som chcel. Partia totiž vystupovala hore inou trasou. Na ich výstupovú stopu koečne narazím až na ľadovci a to som už kúsok pod finálnou časťou výstupu.

Pod sedlom obúvam mačky a keď vidím, že je nepolyžované tak s radosťou beriem lyže na batoh...

Tu už využívam hlbokú pešiu stopu, bez nej by som to dnes asi nedal... Na vrchole som pár minút po štvrtej. Výstup od chaty čo je taká klasická denná túra mi trval rovné dve hodiny. Následuje pár minút vrcholového šťastia, fotky a šup ho nazad. Opatrne, extrémne opatrne. Všetci už kvasia na chate a v prípade problému by som mal do tmy len málo času...

Ešte ma čaká depo so zobutím mačiek, obúvam lyže, super sneh v strmom žlabe zo sedielka, pod ním pár fotiek a fičím dole. Je veľkou výhodou oproti Tatrám, že tu je večer takmer o hodinu dlhšie svetlo.

Ku autu prichádzam cca hodinu po začatí zjazdu, vrátane náročného korčulovania v bežeckej stope. Dobré to bolo, mal som šťastie na to,že sa poobede vyčasilo... a ja som si mohol nakoniec po návšteve na chate zapísať aj môj najcennejší nový vrchol tejto sezóny...

Martin Bartoň