Večerná prechádzka vo Val Roseg

 Švajčiarsko - St.Moritz - Pontresina - Val Roseg

Nie, nie je to žiadny národný park ani prírodná rezervácia. Dolina a pozemky tu patria obci, rovnako ako u nás aj tu by sa našlo veľa developerov ktorí by tu chceli niečo postaviť a poriadne tak zarobiť na svojej investícii... Ľudia spravujúci tieto pozemky sa ale rozhodli, že sa tu nič stavať nebude a hotovo... Dokonca jediná stavba v doline, hotel Roseggletscher, je síce v súkromných rukách, ale rodina majiteľa má od obce podmienku že hotel nemôže predať mimo rodiny. A pozór, teraz najväčšia pikoška: majiteľ hotela nie je majiteľom pozemku, na ktorom hotel stojí... Ten ostal aj naďalej vo vlastníctve obce... Toľko švajčiarsky folklór, amen! Poďme sa prejsť.

V doline sa kedysi páslo množstvo kráv, to boli časy keď to bola pre množstvo ľudí tá hlavná obživa. Aj dnes sa tu pasie. Asi 50 kráv patrí rovnako obci, niečo čo vzdialene pripomína poľnohospodárske družstvo, obec má aj svoju mliekáreň a syráreň...

Pri podvečernej prechádzke pozorujem dlhú šnúru vodopádov a kaskád padajúcich do doliny. Východný svah osvetľuje ešte slnko. Hore nad nimi je ľadovec Misaun. Voda je z topiaceho sa ľadovca tečie vtedy, keď sa topí. Ráno keď je zima je potok v podstate vypnutý, vodovod sa spustí, až zasvieti slnko. Až sa raz ľadovec roztopí, tak bude voda tiecť iba po dažďoch a v jarnom období v čase topenia snehu.

Pri prechádzke sa vyberiem za slnkom, to ešte osvetľuje východný svah s kaskádami, a tak aby som si vychutnal posledné lúče, potrebujem vo voľnom teréne nastúpať asi 200 výškových metrov. Pri postupe mi pomôžu prte vyšliapané divou zverou, ktorej tu žije pomerne dosť. Dolina je poľovníckym revírom, v ktorom sa každý rok poľuje na jeleniu zver a kamzíky. Poľovačka je ale prísne regulovaná a kontrolovaná. Celá východná časť doliny je tzv. poľovníckou rezerváciou, tu sa nesmie poľovať, a tak po prvých výstreloch sa zver presúva práve sem. Poľovníci, ak chcú niečo streliť, musia sa sústrediť práve na prvý deň polovačky - potom už je niečo streliť ťažké...

Prichádzam na slnko. Mám pár minút na to, aby som si ho vychutnal. Predsa len iný pocit, aj keď na slnečnej terase som na ňom bol celý deň :) Pozorujem hrebeň Munt Arlas vypínajúci sa nad dolinou. Slnko práve zapadá za ním. Premýšľam nad tým, koľko výpadov som mu venoval, kým sa mi ho podarilo preliezť na jeden záťah...

Po krátkom prieskume zákutí vodopádov sa vraciam naspäť. Pohľady mi zablúdia do záveru doliny, do veľkého ľadovcového amfiteátra s množstvom vrcholov. Pozorujem Il Chaputschin. Až ôsme leto som na ňom stál aj tomto období. Doteraz to bol pre mňa vždy iba skialpový zimný kopec. Toto leto som si doplnil znalosti jeho úbočí a hrebeňov. Tieto znalosti ma posunuli zase o kúsok ďalej... Ďalej v ústrety mojim projektom... Ktovie či sa niekedy niečo podarí... Ono na to, aby človek nad takou poriadnou drzosťou vôbec začal rozmýšľať, potrebuje absolvovať aj stovky takýchto prechádzok, tréningov a prieskumných túr...

Slnko zapadá a vraciam sa do hotela. Na prvý pohľad to tak možno nevyzerá, ale toto miesto je najnavštevovanejším letným výletným cieľom Engadinu. Ten hlavný projekt, kôli ktorému som sem prišiel aj túto sezónu, už môžem povedažovať za viac ako úspešne splnený...

Martin Bartoň