Švajčiarske TRIS ROTONDO 2014 (preteky v skialp-maratóne dvojíc)

Minulý víkend sme si odbehli na pár dní na juh Švajčiarska pozrieť, ako vyzerá normálny  sneh. V piatok a v sobotu sme ordinovali v kopcoch pod Piz Nairom (3380m) v okolí St.Moritzu. Pojali sme to ako warm up stuhnutých tiel po dlhej ceste a možnosť sa vychrápať po pansky v kráľovskom hoteli - Filip, diky. Hlavný bod programu a dôvod nášho výjazdu mal prísť v nedeľu o šiestej ráno. A keďže hlavný Vetroplach, ktorý pôsobí práve v tejto oblasti, si na nás nenašiel čas (vraj zavalený snehom, čo mu ale neverím, lebo sú tam asi len 4 metre), v sobotu poobede sme sa presunuli asi 200km do Airola, kantón Ticino. Tu bola vo vojenskom hangári pre lietadlá večer prezentácia a briefing s výkladom trate pre nasledujúci deň.

A čo je to to Tris Rotondo? Aj pre mňa to bolo pred pár dňami ešte úplne nóvum. Peťo opäť nesklamal a vysnoril niečo nové, kam treba určite ísť. Dlho ma prehovárať nemusel. Nemal som na výber - mali sme na to pár minút, aj s prihlasovaním. Deadline registrácie sme stihli s veľkou rezervou, pár sekúnd je tiež dosť... Ale späť k Tris Rotondo. Sú to preteky v skialp-maratóne dvojíc. Je na výber z 3 variantov tratí. Samozrejme, že sme nešli na tú najdlhšiu kvôli tučným prize money, ale preto, že nech to stojí za to. Tento rok to boli okrem iného aj majstrovstvá Švajčiarska. A keďže snaženie organizátorov dosahuje najvyššie hodnoty, tieto preteky sa zaradia do elitnej série Les Grandes Course ku Pierra Mente, PDG či Mezzalame.

Budíček o 3:15 je jasný dôkaz zažranosti do tohto druhu športu. No worries, o 4:30 sme mali odchod shuttle busmi na štart. Kontrola výstroja, rozcvička ako sa patrí, s Peťom ako-taká taktika. Dokopy 600 pretekárov rozdelených na 3 časti a je tu vysoko emoti-endorfi-predštartová atmosféra. Odpočítavanie sekúnd pred výstrelom. Taktika jasná? Club Alpino Svizzero šliape ako hodinky a preto o 6:01 už bežím za Peťom, aby sme sa v tom dave nestratili. A čo myslíš, stratili sme sa?

Chvíľami aj hej, ale po chvíli sme boli takmer na čele, tak sme radšej zvoľnili. Prvá hodina ešte s čelovkou, rovno stojka 1200 výškových, cik-caky a sme v 2800m. V prvom sedle na 5.-6. mieste. Dosť je to tu na tesno, aj keď prvé dve dvojky už majú náskok. Oveľa radšej mám časovo dlhšie akcie tohto typu ako rýchle zjazdovkové šuchačky. Celý deň nás má čakať plech, obom sa nám ide super, neoprenový camelbak od Salomonu nezamrzol, podozrivo pozitívne vyhliadky. Čaká nás už len 5 výšľapov, strhávam pásy a rovná čiara dolu (Suunta píšu 400m-/min). Nika, náš osvedčený support team na dohodnutom mieste nefotí, ale zato ešte lopotí vo výšľape. Tá si to vie užiť, nie ako my :-)

Blíži sa druhá občerstvovačka a je krátko po druhej hodine po štarte. Mňa začínajú chytať osvedčené kŕče. „A či ja ťa nezakopem?” Pribil som piaty anticramp a čakal, čo sa bude diať. So sebazaprením som sa snažil držať Peťa, ale moc sa mi to nedarilo. Hlavne v stúpaniach na pešo som dostával riadne bomby do predných stehien. A tak sme sa začali prepadávať a prepadávať. Výšľapy a zjazdy, bežecké aj korčuliarske úseky... Konečne je tu posledné sedlo a záverečný zjazd. To bude bolieť! Takmer 1600 výškových na dno doliny. Tam však cieľ nie je. Nazad pásy a popri ceste ešte asi kilometer do cieľa.

Bravo! Bravissimo! Sme v cieli. Celkový čas: 4 hodiny a 31 minút. 3100 výškových na 25 kilometroch. 6 výšľapov, z toho 4 boli závery na pešo, pár technických úsekov k tomu. Veľký úsek sa išiel v tieni a vo výškach cez 3000m, kde bolo pomerne chladno. Merino od Devoldu a perie od Bergansu veľmi pomohlo. Celkovo sme skončili na 14.mieste. Neviem čo by bolo, keby bolo. Ale na bedňu a do desiatky to nebolo ďaleko. Každopádne aj tak dobre. Máme nové skúsenosti. Bolo super,  oplatilo sa. Ale rýchlo do auta, cesta domov a ráno do školy, však Nika :-)

Matúš, Peťo a Nika