Pizzo Malenco 3438 m - totální skialp

Horný Engadin, hranica s talianskou Val Malenco, Val Roseg, Val Fex, Švajčiarsko, St. Moritz.

Chcelo to veľa rokov a ešte viac prieskumných túr, kým som dostal šancu odvážiť sa na takéto túry. Zo základného tábora vo Val Rosegu som vyrazil o deviatej ráno, čo na mňa bol mierne skorý štart. Niekomu by sa to zdalo neskoro, ale ja som zasa v túto hodinu už bol schopný ísť bomby a o dve hoďky som strhával pásy po prvom výšľape.

Miesto pri skalnom mužíkovi vysokom cez meter som už opisoval v predošlých článkoch. Je to dôležitá križovatka na hrebeni medzi Chaputschinom a Corvatschom, ja som ho používal ako najvýhodnejšiu spojnicu s Val Fex.

Odtiaľ som sa pustil do zjazdu priamo žľabom až na pláne v závere Val Fex a tu som sa plynule, už poznajúc trasu, napojil na traverz smerujúci na ľadovec v rozľahlom sedle Fex-Scerscen.

Plán bol skúsiť Pizzo Malenco, ktorý som si nedávno obzrel z neďalekej Tremoggie. Aby to zasa nebolo nudné a ľahké, tak som si naplánoval návrat cez Fuorclu Gluschaint a hore po ľadovci opatrne po okraji popri trhlinách dole.

Cez ľadovcové pláne sa mi podarilo napredovať podľa plánu. Tam treba len pokorne skloniť hlavu a stlačiť plyn na doraz. Pod vrcholom som nechal lyže a na mačkách s čakanom som vybehol hore. V závere bolo tvrdo, v lepších podmienkach by ale bolo možné rozmýšľať aj nad lyžovaním tesne spod vrcholu.

Na vrchole nenasledovala nejaká siesta. Fotky, videjko s výhľadom a rýchlo späť. Mraky tlačiace sa z juhu ma nenechali v kľude. Ocitnúť sa hore na ľadovci (kam som sa chystal) v hmle - to som rozhodne nechcel.

Po zjazde pod Fuorcla Gluschaint už som nenalepoval pásy, ale rovno som dál mačky, lyže na chrbát a stúpal som hore. Snažil som sa ísť naplno. Mraky sa nepríjemne prevaľovali. V najstrmšom mieste ma už boleli lýtka, oddýchli si ale až hore, v miernejšej pasáži.

Hore: obzerám si žľab, ktorým som šiel prvý raz. Na lyžovanie to nie je vôbec. Lavínové splazy vyformovali v jeho strede ľadový rigol. Sklon odhadujem na vyše 50° v dosť dlhej, prostrednej pasáži.

Hore mám ale aj šťastie. Viditeľnosť je OK. Postupujem opatrne okrajom ľadovca a hypnotizujem terén kvôli prípadným trhlinám. Ľadovec tu končí na skalnom hrebeni, pod ktorým je aj 400 v.m. skalnej steny. Prichádzam pod Muongiu. Bol som na nej iba raz, asi pred devatimi rokmi. Počasie drží, lyže nechám dole a o chvíľu som pomocou ľahšieho mixového lezenia hore.

Možno dve - tri minútky na vrchole a už zostupujem ku lyžiam. Ešte nie som z problémov vonku. Nasleduje zjazd okrajom strmej časti ľadovca až na plató pod Chaputschinom. Minule som si to obzrel a vystúpal som zdola asi do polovice. Na základe toho prieskumu som sa vôbec odvážil ísť týmto variantom. Ináč ide dole aj miernejšia trasa, ktorú využívajú návštevníci chaty Coaz. Tá sa ale prepletá pomedzi nebezpečné trhliny...

Dole na plate si vydýchnem, podarilo sa to a z pazúrov ľadovca som von. Časovo mi to ešte vychádza dobre na to, aby som sa zastavil na chate Coaz, mám ju po ceste. Chatár Ruedi si po vypočutí mojej dnešnej trasy len povzdychne: "Ták a nemal by si ísť do karantény, po príchode z Talianska?" :-)

Poznámka na záver: Chata Coaz mala počas covidovej zimy 2020/2021 plnú prevádzku a sezóna bola lepšia ako po iné roky. Jediné obmedzenia boli kapacita lôžok znížená na dve tretiny a nosenie rúšok vo vnútri.

Martin Bartoň