Piz Bernina Biancograt - ako sme nevyšli

Druhý deň sme v St. Moritzi a stále nám prší. Náš podporný tím, Peťa a Dušan, z domova hlási, že zajtra máme vrcholový deň, tak sme nabalili batohy a vyrážame na Tschierva Hutte. Ešte predtým nám však neostáva iné, len so zaťatými zubami zaplatiť v Pontresine na stanici parkovné takmer 20 eur za dva dni. Na toto v našom obľúbenom Taliansku teda nie sme zvyknutí.

Výstup na chatu dolinou Roseg nám v neustálom mrholení trvá celú večnosť. Zaujímavé sledovať, ako vďaka činnosti ľadovca eroduje svah a padli mu za obeť aj niektoré časti chodníka. Kúsok pod chatou sú spravené krásne plošinky pre stany, doplnené o tabuľu so zákazom stanovania. Neviem, nakoľko vážne to treba brať, ale nedovolil by som si postaviť tam stan. Toto jedno vo Švajčiarsku neznášam. Samé zákazy! Ak niekto viete, či to kontrolujú, a ako riešia prípadné porušenia, dajte vedieť. Aj tak stále mrholí a nemáme stan. Chata je parádna. Veľmi moderná. Vraj nebolo „very clever“ prísť bez rezervácie. Ale miesta je aj tak dosť. S Alpenvereinom 23eur, bez neho 33eur za noc. V asi dvadsaťpäťposteľovej izbe sme my dvaja s Janom a štyria Chorváti. Po príjemnej debate o kadejakých kopcoch, ich plánoch na Broad Peak a potom, čo s nimi Jano dokonca našiel aj spoločného známeho horského vodcu z Tatier, ideme spať.

Chata je 2583 metrov vysoko. Ráno vyrážame ešte za úplnej tmy, niečo po tretej hodine, ako druhá partia. Cesta vedie ponad ľadovec úbočím hory Piz Morteratsch chodeckým, mierne exponovaným terénom. S brieždením prichádzame na ľadovec a dáme si pauzu, aby sme sa naraňajkovali. Cesta ľadovcom je príjemná, lebo jeho sklon je minimálny. Až na záver je výšvih do sedla Prievlusa 3430m, ktorý má asi 45 stupňov. V sedle sa charakter výstupu mení. Stúpame trojkovým skalným hrebeňom. V skale sú nity, ktoré samozrejme využívame na istenie. Stále sa pokladáme za vysokohorských turistov, nie za horolezcov, preto si nedovolíme postupovať súčasne. Je to krásny, veľmi exponovaný hrebeň. Svahy z neho padajú hlboko na rozpraskaný ľadovec. A na tom ľadovci sa stále niečo deje. Praská, láme sa, padajú seraky. Ľadovce pod Bellavista sú úžasne divoké, rozľahlé, nepriechodné. Pri pohľade na ne mi začína byť jasné, prečo sa nezvykne v deň výstupu aj zostupovať. Hoci by sa to časovo dalo stihnúť. Cesta cez ľadovec je prosto dlhá, šlo by sa to už po obede, kedy je sneh mäkký a niektoré miesta stoja v dráhe padajúcim serakom.

Skalný hrebeň bol teda vcelku príjemný a prichádzame na miesto, kde sa zľava obchádza firnovým svahom skalná veža, za ktorou už začína samotný Biancograt. Máme ho priamo pred sebou, čas máme dobrý, sme pri sile. Vyzerá impozantne: väčší, strmší, ostrejší, exponovanejší než na fotkách. Vo firne sa boríme takmer po kolená. Z hrebeňa samovoľne padajú splazy a lavínky. Nulová možnosť istenia. Na fotkách to vyzerá, že sa tam dá stúpať aj na lyžiach, avšak netreba sa dať pomýliť. Naozaj to bude miestami až 55 stupňov, ako uvádza sprievodca. Na tom hrebeni ak sa potkneš alebo sa rozhodneš povoziť na lavínke, neprežiješ to. Kým čakám na Jana, toto všetko sa mi ženie hlavou. Už desať ľudí vyšlo dnes pred nami hore. Pred pár rokmi, keď som nemal dve deti, by som prášil za nimi. Teraz človek už inak rozmýšľa. S heslom o živom poserovi a mŕtvom hrdinovi vravím Janovi, že by sme mali otočiť. Jano je extrémny lyžiar bez záväzkov, tak jemu to ani nenapadlo, avšak rozumné argumenty pre návrat drvivo valcujú roztopašnú túžbu po vrchole. Rozmýšľanie o návrate sa mení na zľahčovanie negatívneho. Racionálne fakty, ktoré by potvrdzovali že sa nám nič nemôže stať, stále neprichádzajú. Prežívajúce nehorázne rodinné šťastie mi nedovoľuje podstúpiť toto riziko. Časy sa menia, myseľ človeka sa mení, ja nie som horolezec. Tento výstup nie je pre vehatečkárov.

Zlaňujeme do sedla a pohodovo zostupujeme až k autu. Otočili to aj Chorváti. Na rovnakom mieste a z rovnakého dôvodu ako my. Skvelý zážitok z hôr máme. Boli sme v úžasnom prostredí. Spravili sme ťažké, ale správne rozhodnutie. Máme veľkú skúsenosť. Utvrdili sme priateľstvo. Máme dobrý pocit. Ideme sa bicyklovať do Livigna.

Marian Surničin