Julierpass: okruh ponad Alp Flix

Na Julierpasse vládne dlhé obdobie pekného počasia. Vyrážam od auta s tým, že ma čakajú tvrdé, rozbité a rozlyžované snehy, ale zase aj natiahnuté stopy by mali byť rýchle... Už po prvých metroch ale prekvapený konštatujem, že je asi 20 cm čerstvého snehu. Včera v Rosegu spadli asi dva centimetre. Pri severozápadnom prúdení sa to tak stáva...

Nemám jasný cieľ, rozhodujem sa pozrieť dozadu až za chatu Jenatsch, a tam podľa podmienok uvidím čo ďalej. Fuorcla d´Agnel je vyfúkaná, takmer bez snehu. Pri zjazde v smere na Jenatsch kľučkujem pomedzi kamene. Chata je ešte zavretá a stopa ju obchádza. V mieste kde sa nalepujú pásy dobieham troch chalanov. Idú na Calderas.

Nalepím pásy a vyrážam ešte pred nimi. Občerstvujú sa. Idem smer Piz d´Err. Týmto smerom som šliapal iba raz. Pred deviatimi rokmi. Ľadovec dostal zabrať aj tu, rovnako svoje stopy zanechala mesačná perióda pekného počasia...

Na mačkách prekonávam strmé miesto a som hore na ľadovčeku pod Calderasom. Vietor stopy zahladil, a tak chvíľu kľučkujem, kým si spomeniem na správny smer. Predtým ešte ale zabehnem na vyhliadku vľavo a uvidím žľab vedúci do sedielka pod Piz d´Err. V závere žľabu uvidím dvoch skialpinistov, ako sa prebíjajú strmým miestom v jeho závere.

Vraciam sa kúsok naspäť, nachádzam správnu stopu a o chvíľu už som pod Piz d´Err. Fučí pomerne silný vietor. Pozerám na Piz Laviner v smere na východ. Nebol som tam ešte, ale usudzujem, že nepríjemný vietor by mi fúkal priamo do tváre... A vyzerá to na divočinu... Nechám to na inokedy. Rozhodujem sa.

V tom žľabe, ktorým vystupujú tí dvaja, by som ale bol pred vetrom skrytý... Napadá mi. A tá stopa, ktorú šliapali, bola až nápadne jasná, zreteľná... Čiže hlboká... Á sakra! PRAŠAN!

Vo vetre prichádzam do sedielka práve vo chvíli, ked dvaja skialpinisti s lyžami na chrbte vychádzajú z druhej strany. Pozerám im na nohy - nemajú mačky! Dobré znamenie. Zastanem opodiaľ a vytiahnem telefón - študujem mapu, kamže tá dolina dole vlastne vedie... Ďaleko od môjho východiska, kam sa musím vrátiť, ale...

Ešte mám nejaký ten čas, je neďela, musím isto natrafiť aj na stopu, tá by sakra dosť pomohla a mohol by som skúsiť to zokruhovať... Prichádzam k tým dvom. Začujem taliančinu, tak na nich rovno vybehnem v ich reči: ako bolo vo žľabe? Talianka s náušnicami kade-tade keď začuje, že by som rád dole ich žľabom, v ktorom je iba výstupová stopa, a potom to zatočil naspäť na Julier, sa na mňa čudne pozrie. "Ale to musíš až celkom dole! To bude viac ako tisíc výškových a potom ťa čaká veľmi dlhý traverz, kým vôbec začneš výšľap!"

"No ale mám ešte celkom dosť času!" odpovedám, idem na to!

Ten výraz v jej tvári: neviem či sa netešila, že nebudú prví v žľabe, ktorým práve dlhé hodiny namáhavo prešliapávali stopu, alebo to skôr malo znamenať: "Veď on poriadne nevie, kde je!"

Oznamujú, že idú na vrchol. Vyfúka ich poriadne. A ja idem dole! Len im kývnem a som preč. Som vzrušený z toho čo ma čaká. Prvé metre je strmo a tvrdo, ale nie je to ľad. Po pár opatrných skákaných oblúkoch sa kvalita snehu prudko zlepšuje a potom... Vyše tisíc výškových metrov nedotkunutého prašanu. Lyžujem popri ich stope. Museli si hrábnuť - usudzujem podľa tej hlbokej stopy.

V závere doliny nelyžujem až na pláne pri Alp Flix, ale úspešne traverzujem, sakra dlho traverzujem. Prvá dolina. Dve zjazdové stopy. Naliepam pásy a rýchlo sa rozhodujem. Nejdem hore, traverzujem ďalej na pásoch. Druhá dolina: žiadna stopa, traverzujem ďalej, čaká ma stúpanie do sedielka. Kontrolujem polohu v telefóne. Rozhodujem sa traverznúť až do doliny vedúcej na mne veľmi dobre známy Campagnun. Odtiaľ už by to bol len zjazd ku autu.

Vidím stopy od snežníc, Prichádzam do sedla Kanonensattel. Kúsok ďalej už nazriem do doliny a zbadám stopu. Je výstupová! To je super, to ma zachráni od tmy, teraz už len sa dostať do tej stopy. Čaká ma ešte dosť dlhý traverz ponad dolinu, až kým sa mi v jej závere podarí dostať cez potok na druhú stranu do výstupovej stopy, vedúcej medzi Campagnun a Crapa de Toci. Teším sa, lebo viem, že už som v pohode a z problémov vonku. Mám čelovku so sebou, to je samozrejmé, ale takto si ešte v pohode vychutnám pod Campagnunom zapadajúce slnko, osvetľujúce kopce nad Julierpassom.

Vďaka novému snehu je záverečný zjazd rýchly, pohodový a bezpečný. Po vyše siedmich hodinách som na parkovisku. Kým ráno tu bolo plno áut, teraz už len jedno.

 Martin Bartoň