Eiger 2025: ešte si musíme počkať

Prológ: Je pondelok, začiatok septembra, v Tatrách prší a celý zbytok týždňa i víkend vyzerá ešte horšie. Chcelo by to do hôr, ale doma to teraz nepôjde. Tak čo?

Ozýva sa S, že Alpy. Ok, dobrý nápad. Predpoveď tiež nič moc, ale snáď sa okno niekde nájde. Choďáky sú pre ceprov, hovorím, tak niečo ťažšie. Pár článkov, pár fotiek, jeden pohľad na webku. Reku Eiger cez Mittellegi. Vraj sa to dá zvládnuť za osem hodín. Super, máme rezervu denného svetla ďalších sedem, môžeme byť aj pomalí. Chata zarezervovaná, rezervačka potvrdená, dvojdňové okno ready, ide sa. 

Zraz v Mníchove, šoférujeme celú noc. Ja pospím aspoň hoďku, S nič. Doobeda v termináli pobalíme najnutnejšie cajky a nič navyše, nakúpime základnú desiatu (na chate máme predsa polpenziu) a skočíme na kombináciu lanovky a zubačky, ktorá vás v cene letenky vyvezie až na Jungfraujoch.

Zubačka: V celej zubačke sme jediní horali. Zbytok tvoria najmä japonskí a indickí turisti v poltopánkach a mestských kabátoch. Na medzistanici Eismeer má zubačka krátku fotopauzu. Vyskakujeme so zbytkom vlaku, ale na rozdiel od nich sa do neho po desiatich minútach už znovu nevraciame. Keď sa nástupisko vyprázdni, nájdeme správny tunel a vylezieme cez storočné dvere na malú platformu 25 metrov nad ľadovcom. Otvorí sa výhľad na celú dolinu pod JV stenou Eigeru. Ľadovec vyzerá strašidelne - obrovské trhliny, každú chvíľu sa ozýva hučanie padajúcich serakov. Svieti silné slnko, na oblohe len pár mrakov, je nádherne. V diaľke na hrebeni Eigeru vidíme náš dnešný cieľ - chatu Mittellegi. Vraj dve hodiny.

Ľadovec: Poobliekame sa, nachystáme zlaňák a o pár minút už stojíme na snehu. Naviažeme sa a S vyráža ako prvá. Ak by mala ťahať z trhliny ona mňa, potrebovala by kladku aspoň sedem ku jednej. Stopy sú v snehu viditeľné, ale pár dní už majú. Len keby sa každú chvíľu neozývalo to strašidelné hučanie padajúcich serakov.

Neponáhľame sa. Aklimatizácia prebehla tak akurát nočným šoférovaním, tak kráčame z nohy na nohu. V diaľke vnímam, že stopu na ľadovci prerušuje obrovská jazva. Nerobím si starosti. Ako ju prekročíme, budeme riešiť, až k nej dôjdeme. V tejto chvíli ma viac trápi serak nad nami. Hypnotizujem ho očami, vysielam mu telepatické signály, a S ženiem do kroku. Stačí, nech zostane v kľude len pár minút. Serak môj návrh prijíma.

Akonáhle sme mimo nebezpečenstva, objaví sa za horizontom, teraz už omnoho bližšie, tá 15 metrov hlboká trhlina. A cez ňu dlhý rebrík, Himalaya style. S má voči nemu výhrady, ale ja z diaľky na dĺžku lana nič zásadné nevnímam. Pochopím, až keď ním vylezie, a sám sa postavím na prvú priečku. Jedna noha rebríku zo snehu vyletí a ostane sa hompáľať vo vzduchu nad trhlinou. Rebrík sa skrúti a nahne na stranu. Ani druhá noha nevyzerá, že ju niekto zalial betónom. Rýchlo z neho teda zoskakujem a na S kričím, aby ma zvrchu istila. Potom ním expresne vyleziem. V podvedomí sa ale ukladá myšlienka, že prípadný návrat touto cestou bude veľmi nepríjemný. A nebezpečný. Pohľad na mobil potvrdzuje intuíciu, že tu nie je žiadny signál.

Rampa: Keď sa blížime pod druhý serak, stopy sa rozdelia. Prirodzene vyberáme tú menej ohrozenú. Ukáže sa to ako chyba, a chvíľu nám preto trvá, kým nakoniec nástup do lezeckej dĺžky nájdeme. Je to nitmi dobre odistená platňa za IV, a pre ašpirantov na hrebeň Mittellegi vraj slúži ako kanárik. Ak vylezieš toto, na hrebeni by už mali byť len ľahšie problémy. Ok, trochu ma v nej síce poklepe, ale je suchá, nitov je v nej dosť, spoďáky berú a i na nohy vo vibramkách sa vždy nakoniec nájde niečo rozumné. Mám dobrý pocit. Rýchlo dolezieme i druhú, už triviálnejšiu dĺžku, zbalíme lano a terénom za I-II sa vydáme nie celkom viditeľnou rampou po úzkych chodníčkoch krížom stenou, ponad ktorú sa tiahne hrebeň Mittellegi. Chata je teraz dlhšie schovaná za horizontom, občas poblúdime, a pri pohľade dolu stenou nevznikajú žiadne pochyby o tom, ako by prípadný pád skončil. S si ale cestu pochvaľuje a moje obavy preto pripisujem hlavne spánkovému deficitu. A tomu pravidelnému hukotu od padajúcich serakov, ktoré ma vždy vystrašia. Sústreď sa kámo, je to choďák, stačí nezakopnúť.

Keď sa znovu na obzore objaví chata, je už celkom blízko. Ako celú cestu, i teraz obzerám, či nás z terasy niekto v tomto peknom počasí nevyhliada. Žiadny pohyb ale nebadám. So S ešte poslednýkrát prediskutujeme, ako sa vyhnúť záverečným problémom, a o niekoľko desiatok minút vystupujeme na terasu. Od zlaňáku z medzistanice Eismeer nám to sem trvalo cez štyri hodiny. Hm, to je dvakrát viac, ako písali v reportoch. Je to pre nás dôležitý feedback, či nie?

Chata: Na čas nášho nástupu rýchlo zabúdam. Chata je totiž prázdna a pozamykaná. Jak to, veď nám tu rezervačku potvrdili. S telefonuje do doliny s otázkami. Dostáva odpoveď, že chatárka kvôli počasiu nemohla vzlietnuť. A skutočne. Hoci hore krásne svieti, v doline sa už zatiahla hustá hmla. Podvedomie registruje, že je okolo 16 hodiny, a to sa na druhý deň ukáže ako dôležitý faktor.

Hodinu po nás dolieza na chatu druhá dvojica, mladší pár z USA / UK. Tiež netušia, že chatárka nepríde. Medzitým však zistíme, že aspoň bivakovacia búda je otvorená. Mobily si v nej nenabijeme, ale varič, plyn, tri zápalky a základné jedlo v nej sú. Roztočíme preto niekoľkohodinový maratón topenia snehu, varíme čaj, cestoviny, a na heliporte rozkladáme stôl na chladnú, ale romantickú večeru ďaleko od všetkého a všetkých. 

Večer som si predstavoval trochu ináč. Výstupový hrebeň Mittellegi na Eiger vyzerá na veľa miestach zasnežene, zostupový južný je pod snehom komplet, a namiesto vysedávania v teple a ťahania rozumov od chatárky preberáme zajtrajší deň popri topení snehu len s rovnako (ne)skúseným párom. Mobil radšej vypínam, aby som ušetril zbytok baterky, a internetové múdra sú tým pádom už nedostupné. Som skeptický, ale možno som len hladný a unavený. A skutočne, po tých biednych cestovinách s pestom ma skepsa prejde, a namiesto toho nasajem optimizmus mladého páriku. Koniec koncov, nikomu z nás sa nechce vracať sa naspäť tou rampou, a najmä tým nebezpečným rebríkom, nie?

Budíky nastavujeme na štvrtú ráno a hneď po západe slnka zaľahneme pod perinu. Spíme dobre a dlho.

Ráno: Z posledných dvoch zápaliek tak akurát oškrabeme síru, ale nezapália sa, varič ostáva chladný. Ok, bez teplého čaju a polievky to nejako prežijeme. Rozdelíme si so S nejaké jedlo, na terase chaty obujeme mačky a mladší pár púšťame na úzky hrebeň pred seba. Je zhruba päť hodín ráno, slnko vyjde o dve, a do západu ich máme pätnásť. To je dosť času dostať sa aspoň na chatu pod Mníchom, aj keby sme zubačku dole už nestihli.

Po úvodných metroch po úzkom, ale rovnom hrebienku s občasným snehom začína prvé lezenie. Prvé dva výšvihy sú suché, a hoci to v mačkách nie je ako v lezečkách, chata sa vzďaľuje a postup je rýchly. Vo štvorici si potvrdzujeme, že zatiaľ fajn.

Prvý problém však nastáva ešte za tmy. Ďalšia stienka je už prisnežená a primrznutá. Zakladať nie je kam, nity, ak by tam aj nejaké boli, kvôli snehu nevidíme, a bez cepínu to na prvom konci nejde. Obe dvojice to však na hornú plošinu nakoniec zvládneme bez zásadných problémov, týpkova beta mi tu i v ďalších pasážach veľmi pomáha. Nikto si v tej chvíli ešte neuvedomuje, že bezpečnú cestu naspäť na chatu si týmto výlezom komplikujeme - horná plošina je zasnežená, na nájdenie zlaňáku by bola potrebná lopata alebo ešte lepšie snežný pluh, a založiť alebo obhodiť nejde nič.

Dopoludnie: Vychádza slnko, vypíname čelovky a pokračujeme hrebeňom. Horizontálne úzke úseky sa striedajú s lezeckými pasážami. Snehu pribúda v oboch, ale väčšinu stále lezieme simultánne. Keď sa objavia prvé fixy, mladí nám trochu odlezú na jednu - dve dĺžky. Vzájomná komunikácia trochu ustane, zato však postupne tvrdne terén. Viac a viac si netrúfame liezť simultánne, a i hľadanie vhodných miest a budovanie vlastných štandov zaberá čas. I cesta naspäť na chatu je každým ďalším výlezom uzavretejšia. Prestávam trochu vnímať, ako rýchlo sa slnko presúva po oblohe, sústredím sa na lezenie. Väčšina ma baví, občas je náročnejšie. Každú chvíľu vyhliadam, kedy nám prvý párik zmizne zlaňákom z Grosser Turm, ktorý má veštiť záverečný výšvih na Eiger.

Navrhnem S krátku pauzu. Vytiahnem telefón a čekujem topo. To ma vráti naspäť do reality. Grosser Turm nie je ani zďaleka tak blízko, ako som si myslel. Prvýkrát si uvedomím, že sme fakt pomalí. A pohľad z bližšia na južný hrebeň neveští ani rýchly (alebo bezpečný) zostup. Nevadí, skúsime zrýchliť. Mentálny tlak, ďalšia pauza až na zlaňáku.

Grosser Turm: Po pauze terén i podmienky ešte viac tuhnú. Postupové istenie žiadne, miesta na štandy sporadické, prakticky každú dĺžku už lezieme len po jednom. Myšlienku, že to nemáme šancu stihnúť, ešte mozog neartikuloval, musí sa sústrediť na lezenie a hľadanie aspoň akého takého priistenia pred najťažšími krokmi. Ale niečo už tuší, pretože tlak na rýchlosť postupne odpadá. Pučíme ďalej, ale prioritou je už bezpečnosť, nie rýchly postup. Aj na S je badať, že ide opatrnejšie. Mladí sa nám vzdialia na tri dĺžky, a už ich vidíme len občas.

Týpek zhora kričí, že vyššie terén trochu mäkne. Poteším sa, ale platí to len chvíľu. Po dvoch ľahších dĺžkach v snehu nasledujú dve (subjektívne) najťažšie dĺžky dňa. Ak už aj nájdem nejakú škárku na frienda, je z oboch strán primrznutá a friend v nej vôbec nedrží. Aj štand je len taký na oko, padnúť do neho neprichádza v úvahu. Potešia aspoň prvé dva nity, na ktoré sme v ceste od začiatku narazili; dolez k nim aj odlez od nich je však ďalší morál. Tá nástupová štvorka bola oproti týmto dvom dĺžkam prechádzka parkom. Nejak si s nimi nakoniec poradím, trenky to prežijú bez úhony, ale veľa nechýbalo. 

Doliezam na horizont a v diaľke vidím párik, konečne sú pri zlaňáku na Grosser Turm. A nad nimi sa týči posledný, dlhý výšvih na Eiger. To je ešte strašne veľa lezenia, napadne mi. To nemáme šancu dať! Pozerám na hodinky, je pol jednej a na ceste sme už sedem a pol hodiny. A odtiaľto vyzerá vrchol na ďalšie štyri - päť! V tej chvíli na mňa párik zakričí: Musíme to zabaliť, to nemá zmysel!

Hej! Ty vole kámo, to si mal vedieť posledné tri hodiny, odkedy sme simultánne neprešli skoro ani krok, nadávam sám sebe. Alebo možno už na chate včera. Ale čo, keď ten rebrík, trhlina a absencia signálu v doline spálili všetky mosty. Hnalo nás to hore. 

Popoludnie: Na párik kričíme, nech nás počkajú. Sú ďaleko, cez vietor sa nedá moc komunikovať. So S si poradíme s uzučkým presneženým hrebienkom, ešteže nám na ňom prešliapali stopy a nemusíme sa báť, že stúpime do prázdna. Je v zásade jedno, či by človek zletel na dĺžku lana do severnej alebo južnej steny, obe veštia nepekné následky. Potom ešte jeden exponovaný a previsnutý fix, mám z neho bobky a viažem si naňho prusík, ale nakoniec to nie je také strašné. Doliezame na plošinku s vežičkou, ktorá sa dá krásne obhodiť, kde sa dá sadnúť, a odkiaľ sa počujeme s mladými. Už nemá zmysel doliezať až za nimi. Je jedna, možno pol druhej. Je krásne, sme obklopení horami, svieti na nás slnko, pár stupňov pod nulou, a aj seraky v doline sú dnes o dosť tichšie. 

Kričím na pár, že čo teda. Pokrčia ramenami, týpek zakričí, že by možno ešte pokračoval. Dosť ma to prekvapí, podľa ich včerajšieho plánu chceli byť na vrchole o deviatej. To bolo pred štyrmi hodinami, a na vrchol by potreboval možno ešte raz toľko. 

Až zastavenie mi konečne vyjasní myseľ. Vybalím na nich všetky možnosti. Ísť hore neprichádza v úvahu. Zostup južným hrebeňom bude nebezpečný a nekonečný, čím sme mu bližšie, tým viac vidím, ako je komplet zasnežený, na poslednú vežičku čaká ešte jeden štvorkový výstup, kde budú nity nepochybne pod snehom, a to všetko v tme. Západná stena je tiež pod snehom, navyše orientačne náročná, do nej za tmy (alebo aj cez deň, ale bez lyží) nehodlám v živote vstúpiť. Na bivak v -12 nie sme pripravení. A návrat na chatu je s našim vybavením nemožný. Máme len základné veci - pár friendov, sadu čokov. Na všetky tie zlaňáky by sme však na hrebeni museli nechať odhadom aspoň 10 skôb. Zostáva tak len helikoptéra. A rýchlo, pretože rovnako ako včera popoludní sa v doline sťahuje hmla. Ešte hodinu alebo dve, a už po nás nikto nevzlietne.

Ako to dokričím, sadnem si za skalu a so S si vymeníme pohľady. Máme v tom jasno, otázka je už len čo tí dvaja. Ukáže sa, že si ani nie sú istí tým, či majú poistenie. Našťastie im to však tiež nakoniec rýchlo dôjde. Keď sa im o minútu znovu spoza skaly ukážem, už to len odkývajú. Volám núdzové číslo, operátorka povyzvedá základné informácie, odošlem jej našu polohu a ona sľúbi, že evakuáciu zorganizuje, a že sa ozve. Zostáva už len čakať. Zhodím batoh, sadnem si do snehu, opriem sa chrbtom o skalu, zahľadím sa do slnka, a prvýkrát ten deň sa napijem vody. Je tu fakt nádherne.

Záchrana: Po trištvrte hodine a niekoľkých falošných poplachoch, spôsobených rýpadlom v doline, konečne počujeme, ako sa k nám približuje helikoptéra. Vstávam, ukazujem jej znamenie, a keď z nej odmávajú, odviažeme sa z lana a balíme ho do batohu. O chvíľu sa už vrtuľník vznáša nad nami, silný nápor vzduchu nás pritláča k zemi a uši vnímajú len pravidelný rytmus od rotora. Wop wop wop. 

To už sa ale na lane okolo nás hompáľa záchranár. Dosadne na plošinku, ja ho pridržím kým sa z lana odopne, cvakne sa do našej slučky a skoro bez slova nás začne okamžite pripravovať. Zo slučiek nám urobí hrudné úväzy, pricvakne nás k jeho postroju, pripne mi batoh na sedák a my si odopneme naše odsedky z obhodenej slučky. Zamáva na helikoptéru, ktorá sa medzitým trochu vzdialila, a kým sa znovu priblíži, dvakrát nás ešte skontroluje, a potom sa konečne na chvíľu zastaví, zdvihne hlavu, usmeje sa na nás a podá nám ruku. Som Jonas, všetko ok?

Keď sa znovu objaví lano od helikoptéry, Jonas ho chytí, cvakne do postroja, zdvihne ruku, a za menej ako sekundu so S vystrelíme do vzduchu tridsať metrov nad hrebeň. Vidím malého Jonasa, ako zostal sám na našej platforme, trochu viac v diaľke mlaďasov, ako nás fotia, a hlboko pod nami rozvrásnený ľadovec, čo včera v jednom kuse hučal. Mám srdce v krku, pomaly sa točíme, a vnímam približujúci sa hluk rotora, ako nás lano pomaly vyťahuje hore. Prelietame ponad hrebeň a potom zasneženú, ikonickú a strašidelnú severnú stenu Eigeru, a o pár minút nás už spúšťajú na trávnik v Grindelwalde. Dole nás odstroja dvaja záchranári a vrtuľník odletí pre mladých. Všetko v poriadku? Bežte si sadnúť tam na schody, posiela nás s úsmevom záchranárka preč z trávnika. Je tu teplo.

Epilóg: Jediná papierovačka spočíva v tom, že na lístok papiera záchranárke napíšeme, kto sme, kde bývame, a kedy sme sa narodili. Kým z hory zletia mladí, a potom ešte Jonas, sedíme na schodoch a baví sa s nami záchranárka. 

Keď vrtuľník poslednýkrát pristane, zastaví sa za nami aj ďalší záchranár. S úsmevom sa pýta, či let nebol nepríjemný, a ospravedlňuje sa za silný nápor vzduchu (fakt!). Prehodíme pár viet, ešte raz sa uistí, že sme skutočne v poriadku, Brit mu sľúbi poslať fotky do záchranárskeho kalendára, a potom všetci naskočia do helikoptéry a odletia niekam preč. Prileteli po nás z iného rajónu, lokálna helikoptéra bola na druhom zásahu. Len Jonas zostane dole, a aj on sa s nami dá do reči. Robí aj vodcu.

Na hrebeň sa vraj chodí len ak mačky obúvaš až v miestach, kde nás zachránili. Ak ich musíš obúvať skôr, nebodaj priamo na chate ako my, hrebeň nie je v podmienke. Je to náš job, zdôrazňuje, ľudia by sa nemali hanbiť volať záchranárov, ak sú v problémoch. A oceňuje, že sme sa ozvali včas. 

Je šesťnásť hodín a obloha nad Grindelwaldom je už kompletne zatiahnutá. Stále sedíme na schodoch a ja cítim prázdno. Túra nevyšla, ale sme v poriadku. Všetci záchranári nám zjavne chceli dať najavo, aby sme sa necítili previnilo, ale ja určitú vinu cítim. Je potrebné si z toho vziať lekciu. Balíme veci a pomaly sa so S vydávame k autu. Na Eiger si ešte musíme počkať.

Lessons learned:
1. Podmienky sú kritický faktor. Staršie reporty, beta a časové odhady sú zbytočné, keď sa týkajú odlišných podmienok.

2. Znalosti od lokálov sú nenahraditeľné. Ak ich nemáš, zníž obtiažnosť túry.

3. Schopnosti nerovná sa skúsenosti. To, že niekto lezie lepšie, neznamená, že vie lepšie vyhodnotiť riziká alebo robiť lepšie rozhodnutia.

4. Vlastný mentálny svet je zložitý. Poznávaj sám seba. Strach a únava vedia klamať, ale nie vždy sú falošným signálom. Nauč sa rozlišovať.

5. Premýšľaj nad možnosťami úniku od prvého kroku. Stanov si Fruhstuckplatz a dodrž ho.

6. Ťažký alebo nebezpečný ústup ešte neznamená, že je potrebné sa vydať plánovanou cestou.

Čiči